futbalové korene po otcovi

Keď sme nazreli do klubových archívov, meno Németh tam svietilo už v povojnových rokoch, keď za ŠK, Slovenu i Iskru Žilina nastupoval László Németh, váš otec.

"Áno. Otec prišiel do Žiliny, kde sa oženil s mojou mamou, ale ako napovedá aj samotné meno, bol maďarský občan. Hrával v Žiline niekoľko rokov a pamätníci na neho spomínajú v dobrom. Bol typický pravý krídelník, ktorý to servíroval útočníkom pred bránu. Perličkou bolo, že ašpiroval až na reprezentačný dres Československa, napokon z toho zišlo, keďže ani reprezentovať nemohol kvôli svojej národnosti."

Vy ste vyrastali v jeho šľapajách, v žilinskej futbalovej liahni, ale na debut v "A"-tíme Žiliny ste si museli počkať až do 26-tich rokov. V kariére ste sa však stali akýmsi magnetom na postupy.

"Začínal som v Budatíne pod vedením už legendárneho trénera prípraviek - Antona Mühelyiho. Preskákal som si všetky kategórie, no z dorastu som sa do "A"-mužstva nedostal, a preto som začal seniorskú dráhu vo Višňovom, kde som hrával päť rokov popri štúdiu na VŠDS. Potom prišiel z ničoho nič prvý vážnejší prestup do Popradu. Nasledovala moja ďalšia futbalová kapitola – vojenčina na Šumave. Po jej skončení som sa mal vrátiť do Popradu, pretože som bol jeho kmeňovým hráčom, ale záujem prejavila rodná Žilina. Vtedy sme so ZVL postúpili do ligy. Žiaľ, veľa šancí som nedostal a skôr som vysedával na lavičke. Odišiel som teda na polročné hosťovanie do Martina, po ňom ma Žilina posunula do Bytče. Vtedy som za šesť rokov futbalového cestovania päťkrát zažil postup svojich tímov. To sú nádherné spomienky, ktoré množstvo hráčov napriek bohatším kariéram nezažili. Na staré kolená som ešte hrával v Bytčici."

z hráča tajomník a zakladateľ ženského futbalu pod dubňom

V pomerne mladom veku ste nasadli do funkcionárskeho kolotoča. Práve popri pôsobení v I. triede za Bytčicu ste už pôsobili na pozícii tajomníka vtedajšej ZVL Žilina.

"Po vypadnutí Žiliny z federálnej ligy v roku 1988 som sa stal tajomníkom futbalového oddielu TJ ZVL. Do futbalu som bol vždy blázon, tak som prijal ponuku, hoci som mal v tom čase len 33 rokov. Vtedy zostal klub v dezolátnom stave. Zrazu som mal na starosti 12 futbalových družstiev, od mužov až po mládež - kádre, družstvá, dopravu aj ihriská. Hlavným cieľom bol návrat "A"-tímu do federálnej ligy. Súperili sme s Považskou Bystricou, ktorá nás napokon o vlások predbehla. Bola to škoda, lebo keby sme postúpili, mohli sa vrátiť hráči ako Kinier, Hyravý, Cvacho, Faktor, ktorí boli na hosťovaniach v I. lige. Nebol by odišiel tréner Brückner a Žilina by mala vtedy podľa mňa na I. ligu veľmi dobré mužstvo. Sú to také krvavé spomienky, ale dalo mi to veľa skúseností."

V mužskom futbale ste pôsobili do roku 1992, ešte rok predtým ste však naštartovali svoju, zdá sa, "celoživotnú lásku".

"Ešte keď som robil tajomníka, prišla za mnou v roku 1991 raz skupina dievčat, či by si niekde mohli zatrénovať. Tým, že som bol vo funkcii tajomníka, vybavil som im ihrisko v Budatíne. Tam trénovali na škvare, hrali medzi sebou, občas som sa na nich bol aj pozrieť. Brali to ako zábavu. Keď som o rok skončil v pozícii tajomníka, tak prišli za mnou aj s otcom jednej z dievčat, či im nemôžem pomôcť s trénovaním. Zamyslel som sa nad tým aj z pohľadu možného zapojenia sa do súťaže, lebo som vedel, že existuje aj "nejaký" ženský futbal. Mal som kontakty ešte z pozície tajomníka a zistil som, že existuje slovenská národná liga žien. Spýtal som sa teda, či by zobrali bandu báb zo Žiliny. Súhlasili a kvôli nám rozšírili blížiacu sa ligu na deväť družstiev. Tak exportne klub ešte asi nik nezaložil. Behom týždňa som zaregistroval klub ŠKF (Športový klub futbalu) Žilina, zohnal sponzorov, kúpil dresy. O tri týždne na to začínala súťaž..."

od výprasku 0:23 až po titul

Práve v sezóne 1992/1993 sa tak z veľkého entuziazmu a nadšenia položili narýchlo základy ženského futbalu pod Dubňom. Hneď prvý domáci zápas bol pre vás poriadny krst ohňom, ktorý máte v čerstvej pamäti doteraz.

"V Bytčici sme nastúpili proti úradujúcemu majstrovi - Filozof (predchodca Slovana) Bratislava. "Nahnal" som tam vtedy päťsto ľudí. Veľmi pršalo a niektoré naši baby nemali kopačky, ale iba obyčajné tenisky. Vyfasovali sme výprask 0:23 a ja som mesiac chodil "po kanáloch", vypočul som si toho... Dobre som predpovedal, že tento výsledok ma bude desať rokov mátať. Dievčatá však chceli hrať, chceli sa zlepšovať. Po prvom nezdare sme to nevzdali. Postupne sa to lepšilo - už "iba" 0:8, potom prišiel prvý gól a ešte na jeseň sme získali aj prvý bod za remízu 1:1 v Spišskej Novej Vsi. Prvé víťazstvo prišlo s Belušou - 4:1 - to si pamätám ako dnes. No a postupne sa sme začali vystrkovať v lige lakte."

Ako tréner, manažér a funkcionár v jednej osobe ste sa začali stále viac angažovať v slovenskom ženskom futbale, čo prinášalo aj pozitívne výsledky na trávnikoch. Napokon to netrvalo až tak dlho a dosiahli ste až na vrchol. Na prelome milénia z toho bol nezabudnuteľný titul.

"Po desiatich rokoch sme zhodili z trónu Slovan, ktorý bol dovtedy neprekonateľnou futbalovou monarchiou v ženskom futbale. Vyhrali sme prvý titul v pamätnom finále, kde skončili oba zápasy remízou a rozhodnúť museli až penalty. A po šťastnom konci to bolo nádherné. Neskutočne krásne spomienky. Celé Slovensko nám gratulovalo, osobitosť toho bola v tom, že sme historicky ako prvý slovenský ženský klub išli hrať následne Ligu majstrov. Boli sme priekopníci. Slovan vyhral predtým ligu desať rokov v rade a nikde nebol. Štefan Tarkovič, vtedajší reprezentačný tréner junioriek, viedol aj Slovan a ja ako jeho asistent pri repre som si ho dovolil v lige poraziť."

Keď spomínate "priekopnícke" účinkovanie v Lige majstrov, čo všetko bolo potrebné z manažérskeho hľadiska vybaviť?

"Pamätám si, že sme boli zrovna na reprezentačnom zraze v Senci a zrazu mi oznámili, že mi prišiel fax z UEFA. Myslel som si najskôr, že si niekto zo mňa robí srandu. To však bola pozvánka do Ligy majstrov pre úradujúceho majstra Slovenska, ktorú bolo treba potvrdiť do ďalšieho dňa. Hovorím si - sme majstrami prvýkrát v histórii, no nepodpíš to. Potom však prišlo prekvapenie - 15 000 švajčiarskych frankov bolo štartovné a k tomu som potreboval zaplatiť autobus do Holandska. Zrazu som potreboval zozbierať skoro 600-tisíc korún, pričom náš ročný rozpočet sa pohyboval na úrovni 150 až 200-tisíc korún. Za prípadnú neúčasť by sme museli platiť pokutu, takže nám nič iné neostávalo, len to nejak vyzbierať. Veľmi nám pomohli vtedajší sponzori, napokon sme vycestovali do krajiny tulipánov."

Tam sa v Skupine 2 postavili domácemu celku Ter Leede, ruskému Ryazanu a Gréckej Kavala. Holanďankám podľahli némethovci 0:1, Grékyňám 1:2 a ruským favoritkám vysoko 0:12. Obsadili síce posledné miesto v skupine, ale túto skúsenosť Žilinčankám nik nezoberie a navždy ostanú prvý slovenský tím v UEFA Women Champions League. Jediný gól Žilinčaniek strelila Dušana Kubáňová. 

motivácia nechýba jemu ani dievčatám 

V čom sú baby rozdielne oproti chalanom? Aká bola a je práca s nimi?

"My chalani sme niekedy neurobili desať drepov, ale iba päť, keď sa tréner nedíval. U báb toto nikdy nehrozilo. Tie sú vždy poctivé. Veľa trénerov, ľudí sa čudovalo, čím tie baby motivujeme, nemajú za to peniaze ani iné vymoženosti. Vždy som sa však snažil každej prehovoriť do duše - si talent, ak na sebe zamakáš, máš podstatne ľahšiu cestu dostať do reprezentácie, ako je tomu u chlapcov, ktorých je nespočetné množstvo oproti dievčatám. Vychovali sme veľa báb, ktoré takýmto nastavením niečo dosiahli a v zahraničí sa aj živia futbalom."

Čo vám robí pri tejto práci najväčšiu radosť?

"Všetci mi závidia, pretože si myslia, že sa spolu s babami aj sprchujeme (smiech). Ste v kolektíve mladých žien, čo je pre chlapa vždy povzbudzujúce. Nie každý však s nimi dokáže robiť. Bol som svedkom, že si tréneri nevedeli dať rady a vyhoreli. Nie každý muž dokáže riadiť ženský kolektív, a to nielen vo futbalovom odvetví. Tréner si k nim musí nájsť cestu. Niekedy je skôr psychológ, učiteľ, ránhojič a až na poslednom mieste tréner. V mužskom futbale tréner zavelí a chalani ako vojsko idú. V ženskom je naozaj každé dievča rozdielne, iné a rieši nepredstaviteľné veci. Ty ako tréner musíš byť spojovateľ, ktorý dá dokopy partiu. Baby sa vedia neskutočne zomknúť, často sú tam "krokodílie" slzy - zo štastia aj smútku. Motivuje ma najmä ich poctivosť, prístup k tréningu. Pri najmenších žiačkach, dievčencoch z prípravky - keď vidíte ich chtíč, to je neskutočné, pre trénera je to veľká radosť. Veľakrát som si hovoril, že by som sa už na to vykašľal, ale nikdy som nemusel baby presviedčať, vždy ich bavilo športovať, a aj preto ma to stále drží."

Ako tréner získal s mladými dievčatami tri tituly majsteriek Slovenska žiačok, dva tituly halových majsteriek, dve prvenstvá v Minichampions lige Slovensko a popritom desiatky prvenstiev na mnohých turnajoch. V roku 2010 bol ocenený s veľkým náskokom v ankete MY Žilinských novín ako Tréner roka pred viacerými trénermi žilinských športov, keď v poli porazených zostal aj vtedajší tréner MŠK Žilina Pavel Hapal. 

Laco má za sebou aj päťročné pôsobenie pri reprezentácii Slovenska junioriek do 19 rokov, kde pri spomínanom trénerovi Tarkovičovi či trénerovi Urvayovi bol vždy akousi dušou vzhľadom na dlhoročné skúsenosti s dievčatami.

"Na zbierku pohárov by som potreboval školskú učebňu, mám u seba asi tristo trofejí. Je to naša pýcha a aj môj kus života. Obetoval som tomu všetko, párkrát to už padalo "na hubu", ale vždy sme to nejako ustáli. Niekedy aj na úkor môjho súkromného života."

z dievčat šošonky

Bývalý ŠKF Vix prešiel do žltozelenej rodiny od sezóny 2018/2019. Z dievčat sa tak stali šošonky.

"Finančné nároky na ženský futbal sa každým rokom zvyšovali. Kebyže neprejdeme pred dvomi rokmi pod MŠK Žilina, asi ťažko by som to uživil, všetko som totiž ťahal sám. Bolo to pre nás akési vykúpenie. Teraz máme dobré podmienky na trénovanie, máme na sebe žltozelené dresy a sme na ne pyšní. Konečne si môžem aj ja trochu vydýchnuť, najmä po zdravotnej stránke to potrebujem. Pri ženách i mládežníckych družstvách máme šikovných ľudí, trénerov."

Ako brali dievčatá prechod k šošonom?

"Dievčatá sa potešili, predsa len MŠK je značka a na Slovensku veľkoklub. Začali sme hrať pod inými farbami a pre baby to je veľká motivácia. Viaceré chodia na športové gymnázium a prichádzajú do styku s chalanmi, dorastencami MŠK. Vytvárajú sa tam kamarátstva, sú to parťáci - však sú v jednom klube. Je tam zdravá atmosféra, baby cítia, že sme vo veľkom klube. Zápasy a tréningy v Strážove sú baladou. Je nepredstaviteľné porovnávať kvalitu ihriska niekde na dedine a umelý trávnik. Dá sa kombinovať, trénovať v iných pomeroch. Vždy sme patrili k najtechnickejším mužstvám a tréningy s loptou boli pre nás základom. Aj preto to teraz dievčatá o to viac baví. Navyše počas zimnej prestávky hrávame s dievčatami vždy ešte aj futsalovú ligu."

Práve ženská, žltozelená mládež začína prinášať postupne ovocie a o baby nie je núdza. Juniorky boli dokonca v aktuálnej, pozastavej sezóne na čele I. ligy stred.

"Bývalé hráčky z prípraviek a žiačok začínajú vystrkovať rožky a prináša nám to pomaly radosť. V tomto spoločenskom dianí je dôležité, že dievčatá chcú športovať a nesedia za mobilmi a počítačmi. Problémy majú aj po dedinách, kde padá mužský futbal. Aj preto je ťažké niekedy dostať dievča z dedín do MŠK, pretože tam hrajú medzi chlapcami, inak by sa ani nenazbierali na zápas. Vždy sa snažíme nájsť spoločnú reč."

dožiť sa tridsiatky

Aktuálna situácia pozastavila futbalové dianie, ktoré sa po reštarte s istotou zmení. Ladislav Németh verí vo svetlé zajtrajšky, hlavne keď o rok môže osláviť okrúhle výročie založenia ženského futbalu.

"Nielen v ženskom futbale, ale určite aj celkovo v športe sa pomery po aktuálnom období zmenia. Asi zanikne veľa klubov, ale šport ako taký nemôže zaniknúť. V to pevne dúfam. Veľmi by som sa chcel dožiť 30 rokov založenia klubu, predsa len sme jeden z najstarších ženských klubov na Slovensku. Bolo by pekné osláviť to aj ďalšími úspechmi a byť pýchou aj pre klub MŠK Žilina."